Nesporným dôvodom rozvoja chovu malých hlodavcov sú malé nároky na priestor, ako i minimálna spotreba krmiva a zaujímavý vonkajší vzhľad. Chov týchto zvierat je nielen ušľachtilou záľubou, ale má aj veľmi veľký výchovný, estetický i etický zmysel. Každoročne pribúdajú záujemci predovšetkým z radov školopovinnej mládeže, ktorí chcú venovať svoj voľný čas práve chovu malých hlodavcov. Chov malých hlodavcov nie je len samoúčelnou zábavou, ale je jedným zo základných metodologických prístupov k poznaniu biologických zákonitostí študovaných druhov. Pozorné pozorovanie malých hlodavcov chovaných v zajatí umožňuje objaviť ešte dosiaľ nepoznané zákonitosti, ktorými sa riadia zložité mechanizmy správania sa jednotlivých druhov. Vďaka veľkej rôznorodosti farebných mutantov, ktoré vznikli a ešte stále vznikajú vplyvom domestikácie, mutačného tlaku a usmernenej selekcie, je chov malých hlodavcov ešte pútavejší. Popri zaujímavom zovňajšku vynikajú tieto živočíchy mimoriadne veľkou reprodukčnou schopnosťou a rýchlou adaptabilitou na zmenené podmienky prostredia, s minimálnymi nárokmi na kŕmenie a umiestnenie. Pre spomenuté vlastnosti sú najčastejšie používanými laboratórnymi zvieratami. Slúžia na experimentálne štúdiá výživy a reprodukcie, na diagnostiku bekteriálnych a vírusových infekcií, na štúdium hypotermie a jej účinkov na fyziológiu cicavcov. Pre neobyčajné imunogenetické vlastnosti sa používajú pri modelovaní chemoterapie malígnych tumorov v humánnej medicíne. Čoraz častejšie sa objavujú zaujímavé poznatky biológie správanie sa malých hlodavcov.
MALÉ HLODAVCE VO VOĽNEJ PRÍRODE
Hlodavce patria medzi fylogeneticky veľmi starý rad. Už na konci treťohôr a na začiatku štvrtohôr tvorili vyhranenú skupinu zreteľne sa odlišujúcu od všetkých ostatných radov cicavcov. Hlodavce sú väčšinou živočíchy malých až stredných rozmerov. Juhoamerická kapybara s hmotnosťou okolo 50 kg je medzi hlodavcami skôr výnimkou. Hlodavce aj napriek rozdielnosti v stavbe tela tvoria z hľadiska vnútornej stavby veľmi jednotnú skupinu, predovšetkým v utváraní lebky a chrupu. Vďaka svojej adaptabilite prispôsobili sa k životu v najrôznejších, často veľmi extrémnych podmienkach, a preto osídlili takmer celú Zem. Okrem Antarktídy obývajú všetky kontinenty i mnohé ostrovy. Sú známe mnohými fyziologickými adaptáciami. Malé hlodavce rodu Dipodomys, žijúce na juhozápadných púštiach USA, jedinú zásobu vody nachádzajú v semenách, ktoré obsahujú menej ako 10% vody. Fyziologická adaptácia týchto živočíchov na aridné ( púšťové ) podmienky vyústila vo veľmi hospodárny systém využívania i toho najmenšieho prísunu vody. Medzi hlodavce patria druhy žijúce v lesoch, na poliach, vo vysokých pohoriach až do výšky 3 000 m nad morom, ale i v pralesoch a na púštiach. Niektoré z nich sa pohybujú po zemi, iné väčšinu svojho života prežijú v tmavých dierach, mnohé obratne skáču alebo sa pohybujú v korunách stromov. Rozšírenie hlodavcov vo veľkej miere ovplyvnil priamo či nepriamo človek. Synantropné myši, ktorých pôvodnou vlasťou sú suché ázijské stepi, sú dnes kozmopolitne rozšírené a všade nasledujú človeka. Podobne i medzidruhové vzťahy silne ovplyvňujú zmeny areálu hlodavcov. Populácie potkana tmavého veľmi potlačil fyzicky zdatnejší potkan obyčajný, ktorý sa v minulosti rozšíril lodnou dopravou do mnohých krajín sveta. Hlodavce sú dôležitou zložkou ekosystémov. Bylinožravé a semenožravé druhy ovplyvňujú vývoj rastlinných spoločenstiev. Iné druhy ovplyvňujú ekosystémy i svojou aktívnou činnosťou. Rozrývajú pôdny substrát, menia jeho štruktúry a hydrologické vlastnosti. Vyhrabávaním pôdy ovplyvňujú vývoj mnohých rastlinných spoločenstiev. Pri premnožení sú vážnou pohromou pre kultúrnu step. Vytváraním zásob a roznášaním nestrávených semien, výkalmi ovplyvňujú rozširovanie vegetácie. Z epizootického a epidemiologického hľadiska majú voľne žijúce hlodavce veľký význam, pretože rozširujú mnohé závažné ochorenia.